Keby som tento článok písala približne pred 150 rokmi, na konci 19. storočia, kedy pán Nestlé založil svoju firmu na výrobu umelej výživy pre novorodencov a dojčatá, možno by nevyvolal žiadnu veľkú odozvu. Dojčenie bolo štandardom, niečím tak prirodzeným, že sa nad tým rodičia nezamýšľali. Matiek, ktoré svoje deti nedojčili, bolo veľmi málo, a možno to niektorým bolo aj ľúto, možno niektoré z nich, hlavne z vyšších spoločenských vrstiev nechceli dojčiť a najímali si dojky, čo v istom období mohlo byť prejavom spoločenského statusu, že si ich dokážu dovoliť zaplatiť. Dojky zaujímali v spoločnosti zvláštne postavenie, boli veľmi cenené a dojkou sa nemohla stať akákoľvek pani. Boli na ňu kladené vysoké nároky, pretože musela byť zdravá, veľmi čistotná, musela mať dobré povahové vlastnosti a mala “ byť dobrých mravov „. Vychádzalo to z vedomia, že žena, ktorá dieťa dojčí, odovzdáva časť zo seba budúcemu potomkovi.
Dnes sme však v 21. storočí a situácia je presne opačná. Percento žien, ktoré svoje deti dlhodobo dojčia sa obrátilo v ich neprospech. Bojujeme s civilizačnými ochoreniami, psychickými problémami a odborníci- osvietení lekári, vedci sa už dobrých 50 rokov snažia situáciu zvrátiť, pretože je už mnohonásobne dokázané, aké škody sme napáchali odvrátením sa od prírody. a presvedčením, že dojčenie je možné nahradiť nejakou fľašou s nejakým umelým mliekom. Vplyvom industrializácie a zvýšených nárokov na výkony žien sme im išli “ pomôcť „, aby sa dokázali plnohodnotne začleniť do spoločnosti. Naše deti v povojnových časoch končili v jasliach, škôlkach, odtrhnuté od svojich mám. Jednoducho, taký bol systém. Dnes už vieme, že tá cesta nebola tá najsprávnejšia, ale bohužiaľ, osudy žien a ich detí uviazli v týchto skúsenostiach. Tieto ženy sú dnes staré a prastaré mamy a sú dôležitou súčasťou našej spoločnosti. Tvoria často pomyselnú kotvu rodín a ich význam sa naplno prejaví pri príchode nového človiečika do rodiny. Chcú mladým ženám poradiť, čo je samozrejme veľmi prirodzené a vítané. Bolo by, keby zažili to, čo mali zažiť. Spojenie so svojim dieťaťom tesne po pôrode, umožnenie nepretržitého kontaktu, vedenie personálu pôrodníc smerom k dojčeniu. To sa ale neudialo. Naše staré mamy rodili v novovybudovaných pôrodniciach v najneprirodzenejšej polohe, aká pre dieťa a matku existuje, v maximálne vysvietenom priestore, úplne odovzdané systému, bez možnosti akýchkoľvek námietok. Dieťa k nim bolo privezené na vozíku každé 3 hodiny na pol hodinky na dojčenie. Ktoré práve spalo, malo smolu. Neskôr ho dokŕmili sestričky. Matky dostali inštrukcie o dojčení každé 3 hodiny maximálne po 10 minút na každom prsníku. Samozrejme, že dnes už vieme, že máloktoré dieťa takto krásne spí, a aj keď sa to stane, trvá to len pár týždňov. Aby matky boli schopné dodržať tento režim, je pochopiteľné, že siahali po cumlíkoch. Inak boli deti neutíšiteľné. Je známe, že deti, ktoré majú cumle, nepijú tak efektívne, akoby mohli a tým pádom sa matke nezvyšuje tvorba mlieka podľa potrieb, ktoré dieťa má, dokonca sa často zníži, keďže určité množstvo mlieka ostáva v mliečnej žľaze a spätnou väzbou zníži produkciu. Výsledkom bolo dokrmovanie v 2.-3. mesiaci dieťaťa pre neprospievanie, „slabé mlieko“, “ stratu mlieka“ a podobné dôvody.
Táto stará mama je dnes tu, pripravená pomôcť, lenže vie len to, čo sama robila. Bude sa často krát toho držať, lebo verí, že robila najlepšie, ako mohla. Možno ale v kútiku duše tuší, že ak by mala inú možnosť a dokázala by vrátiť čas, zvolila by si dojčenie, aj za cenu dlhšieho trávenia času na prsníku, ako 20 minút. Som si vedomá toho, že ak takejto žene budem hovoriť o tom, čo všetko je možné dojčením v živote svojho dieťaťa zmeniť, dotýkam sa jej najcitlivejšieho miesta, ktoré je často aj po rokoch boľavé. Z úprimného srdca sa vám všetkým- našim mamám ospravedlňujem, aj za to, že ste žili v dobe, v ktorej ste si nemohli vybrať. Niekedy cítim až fyzickú bolesť, keď vidím starú mamu plakať pri predstave, že takéto plnohodnotné chvíle s dieťaťom jej neboli umožnené. Môžem len tušiť, čo sa vo vás odohráva, keď vidíte dojčiacu matku a možno vami prebehne aj vlna žiarlivosti a prirodzene aj pocitu krivdy. Každá žena sa vyrovnáva s prežitými udalosťami inak. Niektorá si to nechce pripustiť a bude sa držať toho, že to, čo robila bolo správne. Iná to precíti a aj s vnútornou bolesťou pri pohľade na matku s dieťaťom ju bude podporovať. Čas nevieme vrátiť. Čo však vieme urobiť, je prijať to, a pomôcť našim mladým mamičkám, ktoré už majú obrovskú výhodu prístupných informácií, aby tieto chyby neopakovali. Želám si, aby čo najviac z vás. ktorým sa deti dojčiť nepodarilo z akýchkoľvek dôvodov a zároveň ste veľmi chceli, aby ste si to odpustili. Vaša úloha pre spoločnosť, pre všetky ďalšie ženy- matky môže byť ešte veľmi významná. Potrebujeme váš rešpekt, pochopenie, podporu. Je to pre všetky naše deti, ktoré sú aj vašimi potomkami- vašimi deťmi.